Túru sme začali vo Fačkovskom sedle, kde sme sa doviezli autobusom z chaty Ždiar. Počasie nám veľmi neprialo, bolo dosť sychravo a Kľak sme z parkoviska vôbec nevideli.

Po lesnej ceste postupne vchádzame do lesa a začíname súpať. No čo je horšie, objavuje sa prvé blato. Žial nie posledné, blata je stál viac a viac a trvá to až do Révaňského sedla. Ani odtiaľto stálé nevidlo vrchol Kľaku, len samá hmla. Ešte, že neprší. Po cca dvoch hodinách šlapania, sa hmla tesne pod vrcholom Kľaku  prvý krát trochu rozišla. Fotíme aspoň pohľady do doliny, kým nám vieter znovu neprifúka oblaky hmly.

Na vrchole porobíme vrcholové fotky, zjeme obed a rozdeľujeme sa na dve skupiny. Naša sa vraci asi 10 minút späť k odbočke na zelená značku ku Kľačskému vodopádu a druhá pokračuje po červenej smer Rajecká Lesná.

Rozhodnutie ísť k vodopádu bolo správne z dvoch dôvodov. Po prvé na zostupe bolo menej blata ako na červenej značke. Po druhé samotný vodopád stojí za návštevu. Počasie je krajšie a aj fotky, stoja za to. Niektorí síce prestali zdieľať tento môj názor, keď sme sa museli opäť štverať viac ako 200 výškových metrov z Baku do Vríčanského sedla. Ale veď to patrí k turistike. Raz ideme hore, potom dole, aby sme zase išli do kopca.

Z Vríčanského sedla nám už ostá len pohodlný zostup po širkej lesnej ceste do Rajeckej doliny. Po asi 5 hodinách putovania prichdzame k chate Ždiar, kde nás čaká sprcha, guľáš a dokonca aj maková štrúdla.

Pekný výlet, len trochú zlé načasovanie. Ďalší víkend bolo ukážkové babie leto, a celý deň svietilo nádherné slnko. Trochu je mi ľúto za výhladmi z Kľaku. My sme si ich veru neužili. Možno na budúce.