28.8.2010

Rok sa s rokom zišiel a nadišiel deň D - Dubnický MTB maratón. Predpoveď nebola veru optimistická, hlásili dážď. Trať bola mokrá už aj predtým, takže to nevadilo. :-D Ja som mal jasno, štartovať aj dojazdiť musím, lebo minulý rok som nedokončil (tiež mokro, nevhodné plášte, 3 pády, ohnutý šalter a ulomený remote lock na vidlici, zabalil som v Porube v polovici trate). A aby nebolo málo, povedal som si "idem na bedňu". Cítil som, že to vyjde, neviem prečo... Doma som si ešte namontoval štuple na tretry, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobrý ťah. :-) V Dubnici na štarte nás stálo vcelku dosť, vzhľadom na podmienky. Počasie bolo tiež fajn, zima nebola, trošku pod mrakom. 10:00, štart a už sa šlo. Snažil som sa držať čela, resp. minuloročného víťaza Lukáša Bátoru. No po nájazde do terénu, kde začínal 1. kopec, mi pomaly začínali neskutočne tuhnúť nohy, musel som tam dať najľahší prevod (na hrubej :-D ) a všetci šli cezo mňa. Zjazd do Omšenia som myslel, že neprežijem, lebo po prvý raz bolo treba použiť brzdy a hľa, zadná nejde! Správala sa ako zavzdušnená, lebo som ju musel 10-15x postláčať, aby sa chytila, to bolo nepríjemné a nemohol som si to púšťať, bo by som v prípade núdze nezabrzdil. A len prednou v tom blate je to akurát na "čo je v tých kríkoch?" Na občerstvovačke som nestál, ťahal som ďalej. Na lúkach som pekne videl cca 8 jazdcov predo mnou, čo ma trošku posmelilo. Už aj nohy si začali zvykať, tak som sa posúval vpred. Asi aj vďaka stavu terénu, kedy som mal z nejakého dôvodu navrch oproti tým predo mnou. Šlo sa mi celkom fajn, plášte zaberali, nohy tiež. V stúpaní na Baske som obehol 3. Od štartu hore mi to trvalo nekonečných 1:27:25h, priemerka 14.7km/h, priemerné tepy 182. Na pitnej občerstvovačke som si nechal naplniť fľašku a napil sa, potom ťahal ďalej. Hore bola dosť kosa (bol som len krátke-krátke, pod dresom tielko), hmla, k tomu sa spustil aj dážď, ktorý som však nejako neregistroval, bolo to jedno. :-) Na 2. lúke na kontrolnom bode mi hlásili, že som 13. celkovo. Vcelku ma to potešilo. Na občerstvovačke pred Porubou som si dal koláčik. Mňam. A ťahal dolu do obce. To mi už brzda prakticky vôbec nebrzdila. Tu som aj míňal Lukáša, ktorý to zabalil. Škoda... No o jedného menej. :-D V tomto zjazde som tak vymrzol, že som musel myslieť na iné veci, ako na aktuálny stav, lebo by som asi zahynul, hehe. Po asfaltke som bol aspoň nútený do toho dupnúť, čo nezvyknem, nech sa zohrejem. Najhoršie však bolo len predo mnou, a to prišlo po napojení sa na Basic. Pozitívne na tom bolo aspoň to, že som sa hrnul cez krátkych, hrubá píla úradovala. Aj som pískatko použil. O niekoľko bahenných zábalov, nejakej spŕšky a vody ďalej som sa nachádzal na poslednej občerstvovačke. Tam som si hodil zopár nektariniek, pozdravil som wapku, že netreba, však o chvíľu je cieľ. Pod stojkou po lúke mi hlásili "si 5. celkovo, 2 sú kúsok pred tebou". Tak som indiánskym behom zdolal kopec, zjazd bol horší, lebo okuliare boli už samá voda a blato, skoro nič som cez ne nevidel a nebolo ich kam utrieť. Tak som musel ísť ešte opatrnejšie, nie len kvôli tej brzde. Tento záverečný úsek ma ja najviac otravoval. Stále to šlo jemne hore a dolu, čo za týchto podmienok nebolo dobré. Už som mal aj rukavice a gripy úplne od bahna (ako som čistil lanká a okuliare), tak som nedokázal radiť na grip shiftoch. Musel som zastaviť, chytiť ich cez dres do ruky, preradiť, nasadnúť a ísť. Toto platilo pre ťah lanka, uvoľňovanie (a teda pridávanie ťažších prevodov) šlo vcelku dobre. Preto som potom rezignoval, kopce a aj "rovinky" som radšej bežal, mal som z biku singl spíd (hrubá-7). Cca 2km od cieľa som na jednom stanovišti poprosil chalanov, či nemajú neičo na utretie okuliarov. Našťastie mali ponožky. Tak som chvíľu videl. :-D Na asfalte som ich už hodil do vačku a poďho do cieľa. Za mnou nebol nikto, tak nebola dráma, lebo na asfalte mi nejde. V cieli som vypil 3 poháre minerálky, rýchlo sa postavil do ešte malého radu na wapku, umyl bike, namazal reťaz, hodil ho do auta, umyl seba v super extra maxi brutal studenej vode (väčšia kosa ako na Baske) a šiel si niečo zobnúť. A pozrieť výsledky, ktoré ma potešili. Konečne sa mi podarilo zajazdiť na bedňu, konkrétne 2. miesto v kategórii a celkovo na Klasikovi byť 4. Pekné. :-) Aj keď moja jazda na to nevyzerala. Na pódiu teda stáli na tomto maratóne 2 jazdci z Merida Biking Teamu - Katka Uhláriková ako 1. v kategórii a ja ako 2. v kategórii. :-) Takto sa mi priblížil jeden z mojich menších snov, a to vyhrať Dubničák, trať Klasik. Možno o rok, ale kto vie, určite mi pomohli zťažené podmienky. Bolo to totiž dosť o psychike.